Krátka história mesta Prešov

Osídlenie bolo v paleolite; neolitické sídlisko bukovohorskej kultúry, nálezy z mladšej doby bronzovej, hallštattskej, laténskej a z doby rímskej, nálezy rímskych mincí, sídlisko veľkomoravské.

Obec je doložená z roku 1247 ako Epuryes, neskôr ako Eperyes (1248), Eperies (1272), Epperias (1474), Pressow (1773); maďarsky Eperjes; nemecky Eperies; latinsky Eperjessinum, Fragopolis.

Slovanská dedina Prešov ležala na križovatke starých obchodných ciest do Poľska, Haliče a na Spiš. Tradíciu cestnej križovatky pri Prešove dokazuje aj mýtnica, ktorá bola zriadená v 13. storočí prípadne už v 12. storočí. Vodcovia maďarských vojenských družín tu usídlili časť maďarského obyvateľstva, ktorý na prelome 11. a 12. storočia vytvorili pri slovanskej dedine samostatnú maďarskú osadu.

Na južnom okraji prešovského chotára vznikla začiatkom 12. storočia maďarská dedina Sv. Ladislav, ktorá sa začiatkom 15. storočia stala majetkom mesta a jej obyvatelia sa neskoršie presťahovali do mesta.

Východná zemepisná poloha Prešova ako prirodzeného hospodárskeho centra, tradičný trh spred 13. storočia i priaznivé podmienky pre roľníctvo boli zas rozhodujúcim faktorom pre usadenie sa nemeckých prisťahovalcov zo Saska v 1. polovici 13. storočia.

Najstaršia zachovaná písomná správa o Prešove z roku 1247 rieši majetkový spor prešovských Nemcov a bardejovských cistercitov. Obec bola súčasťou kráľovského hradného panstva Šariš. Kráľ Belo IV. a jeho nástupcovia obdarovali hostí (Nemcov) majetkami a právami, čím sa v porovnaní s pôvodnými slovanskými a maďarskými obyvateľmi stali privilegovanejšími.

Vyvrcholením v poskytovaní rozsiahlych správno-súdnych a hospodárskych výsad hosťom v Prešove boli mestské výsady, ktoré im udelil kráľ Ondrej III. v roku 1299 spoločne s nemeckými usadlíkmi v Sabinove a Veľkom Šariši.

Listina z roku 1299 dávala hosťom v Prešove rovnaké práva, aké mali spišskí Sasi, vynímala ich z právomoci šarišských županov a zbavovala ich povinnosti odvádzať im akékoľvek peňažné a naturálne dávky. Za oslobodenie od účasti v kráľovskom vojsku platili spoločne so Sabinovom a Veľkým Šarišom každoročne 150 mariek striebra. Táto listina taktiež potvrdzuje platnosť práv daných predovšetkým hosťom kráľmi Belo IV. a Štefanom V.

V roku 1374 sa Prešov sa Prešov stal slobodným kráľovským mestom. Remeselníci boli združení v cechoch. Spred roku 1525 je známe o existencii cechov zámočníkov, debnárov, krajčírov, pivovarníkov, ševcov, olejníkov, mäsiarov, garbiarov, kožušníkov a kováčov. Ich artikuly pochádzajú z doby po roku 1450, ale ich pôvod siaha do staršej doby, ako sa to v nich často priamo zdôrazňuje. Remeslo malo v stredovekom Prešove dobrú úroveň.

Koncom 15. storočia bolo v meste 90 až 100 remeselníckych majstrov a spolu s tovarišmi dosahoval počet ľudí zaoberajúcich sa remeslom asi 200.

Významným odvetvím výroby bolo tkanie a bielenie plátna, ktoré najmä v polovici 15. storočia nadobudlo veľké rozmery a porušilo privilégia mesta Bardejova. Medzi obidvoma mestami vznikol spor. Skončil sa v prospech Bardejova, ale aj napriek tomu sa v Prešove výrobou a bielením plátna neprestalo.

Významná bola aj dielňa na výrobu diel. Vznikla v polovici 15. storočia a zamestnávala 30 – 40 ľudí. Spočiatku získali Prešovčania oslobodenie od mýta iba na území Šariša a Spiša, úplné oslobodenie od mýtnych poplatkov v kráľovských mýtniciach v celom Uhorsku až v roku 1405.

Hlavná trasa prešovského obchodu viedla na sever do Poľska a na juh do Potisia. Z Potisia dovážali prešovskí kupci poľnohospodárske produkty, obilie, dobytok, kone, ovce, ošípané a víno a to buď pre Prešovských obyvateľov, alebo ich vyvážali do Poľska, najmä víno meď a železo. Z Poľska privážali najmä plátno, olovo, rybí tuk, kožušiny a kože.

Prešovskí kupci a remeselníci predávali svoje výrobky na týždennom trhu v meste, ktorý sa od 13. storočia tradične konal v pondelok a neskôr na jarmokoch na sv. Vavrinca a na Trojicu. V roku 1428 malo mesto asi 2000 obyvateľov, v roku 1491 mal 3330.

Ako feudálny pán vlastnilo majetky v dedinách Nemcovce, Ľubotice, Terža, Koprivnica, Veľký Slivník, Demiata, Chmelovce, Jakovany, Uzovský Šalgov, Drevenica, Šarišské Sokolovce, Šarišské Lužianky, Bujakov, Cemjata, vinice pri Miškolci a v južnom Zemplíne.

Do roku 1346 Prešov získal s postupným hospodárskym vzrastom prioritu v spoločenstve 3 toryských miest. V roku 1480 sa stáva členom spolku východoslovenských miest, tzv. pentapolitány, ktorý tvorili okrem Prešova, Bardejov, Košice, Levoča a Sabinov.

V roku 1453 dostali Prešovčania od kráľa Ladislava erb. Bol to sedemkrát striebornočervene delený štít s tromi červenými ružami v hlave štítu. V roku 1548 a 1558 sa erb upravoval. Pôvodne erbové znamenie bolo najprv doplnené habsburskou orlicou a po druhej zmene sa nový erb mesta skladal zo znakov habsburskej monarchie.

Uhorskí panovníci dávali mesto vo finančnej tiesni do zálohu bohatým šľachticom. Začiatkom 15. storočia sa dostalo do zálohu magnátovi Osvaldovi zv. Poharus z Kapušian, v roku 1518 magnátovi Michalovi z Perína, lebo kráľ potreboval peniaze na vojnu proti Turkom.

Hradby začalo mesto stavať v 2. polovici 14. storočia. Na opevnení mali záujem aj uhorskí panovníci, pretože mesto s hradbami mohlo slúžiť ako pevnosť pri mocenských ambíciách proti Poľsku. V bojoch o uhorský trón, ktoré prepukli v roku 1525, sa Prešov spočiatku pridal k Jánovi Zápoľskému, neskôr prešiel na stranu Ferdinanda Habsburského, za čo v roku 1536 dostal právo skladu. Výhoda však nevyvážila škody, ktoré mu spôsobili nepriateľské vojská.

V roku 1551 malo mesto okolo 4000 obyvateľov, v roku 1663 malo 4700 obyvateľov.

V 16. a 17. storočí ho okrem vojen postihli epidémie a živelné pohromy (mor v roku 1555, 1645, 1679 a v roku 1696 na mor zomrela polovica obyvateľstva). Mesto veľmi poškodili protihabsburské povstania. Tragické následky mala najmä jeho účasť na povstaní Imricha Thökölyho (1671 – 1685). Po dobytí mesta cisárskym vojskom muselo zaplatiť pokutu 20 tisíc zlatých a ďalšie tisíce zlatých pod hrozbou vypálenia mesta – ako výpalné. Dostalo príkaz demolovať mestské hradby a muselo zložiť ďalších 52 tisíc zlatých. Dusná atmosféra po porážke povstania vyvrcholila nakoniec v krvavom súde, ktorý vstúpil do dejín pod názvom prešovské jatky. Súd pod vedením generála Antona Caraffu odsúdil a dal popraviť vyše 20 ľudí. Škody, ktoré spôsobilo mestu povstanie Františka Rákocziho II. zavŕšil v roku 1710 mor, ktorý úplne zdecimoval hladujúce obyvateľstvo. Na mor v roku 1711 zomrelo 2340 ľudí. V roku 1720 malo mesto 2028 obyvateľov, v roku 1782 ich už malo 5792.

V 16. storočí a najmä v 1. polovici 17. storočia zaznamenalo mesto hospodársky vzostup. V polovici 17. storočia tu bolo 200 až 250 remeselníckych dielní, v roku 1782 tu bolo 389 majstrov, 364 tovarišov a 185 učňov. Najviac boli rozvinuté remeslá, ktoré mali odbyt na miestnom trhu. Niektoré výrobky, najmä kovospracujúcich remesiel, mali širší odbyt. Jarmoky navštevovali cudzí obchodníci, najmä z Poľska a Sedmohradska.

Na medzinárodnom obchode, najmä s Poľskom, ale aj s Moravou a Rakúskom sa aktívne zúčastňovali aj prešovskí obchodníci.

V poslednej tretine 17. storočia dochádza k obmedzeniu práva mesta na slobodnú voľbu mestských orgánov, ktoré muselo konať za účasti zástupcov panovníka a panovník zvolené mestské orgány potvrdil. Mestské orgány reprezentovali navonok vnútorné mesto a obe predmestia Nižný a Vyšný Hušták, ktorí mali vo vnútornom živote určitú samosprávu.

V prešovských dejinách predstavuje 16. a 17. storočie aj významné slovakizačné obdobie. Slovenský element, posilňovaný prisťahovalcami z okolia a z Poľska, početne vzrastá. Od konca 16. storočia sa Slováci dostávajú aj do orgánov mestskej samosprávy.

Reformácia sa v Prešove tajne ujímala už v roku 1526 a nachádzala pôdu predovšetkým medzi nemeckými obyvateľmi. Postupne sa k nej pridala väčšina obyvateľstva. Do roku 1673 bolo mesto prevažne protestantské. Rok 1673 znamená nástup intenzívnej rekatolizácie, sprevádzanej znovu usadením sa mníšskych rádov, vrátane jezuitov. Rekatolizáciu prerušili povstania Imricha Thökölyho a Františka Rákocziho II.

Z hospodárskeho úpadku, spôsobeného stavovskými povstaniami, sa mesto zotavovalo iba postupne. Význam remesiel začínal opäť stúpať, začal sa zvyšovať aj počet remeselníkov. V starých tradíciách pokračovalo prešovské zvonolejárstvo a vzniklo aj niekoľko dielní na výrobu organov.

V 1. polovici 18. storočia pracovala v meste papiereň, o ktorej sú správy už v roku 1697. V roku 1787 vznikla manufaktúra na fajansu a v roku 1817 na kameninu, obe však po kratšom čase zanikli. Pozornosť si zasluhuje výroba plátna. Prešovskí obchodníci vykúpili v 40. rokoch 18. storočia poldruha milióna lakťov plátna a ovládali drobných výrobcov nielen v Šarišskej župe a Spiši, ale aj vo výrobe súkna. V 40. rokoch 19. storočia tu vznikli tri manufaktúry na súkno. Z 1. polovice 19 storočia sú známe aj dve výrobne octu. V roku 1811 začali ako prví v Uhorsku vyrábať cukor z repy. V 18. storočí a 1. polovici 19. storočia bol Prešov dôležitým obchodným centrom. Usadzovali sa v ňom balkánski obchodníci. V roku 1845 tu bola založená sporiteľňa, ako jedna z prvých na Slovensku a v Uhorsku vôbec. V Prešove boli sklady tokajského vína, vyvážaného do Poľska a sklady iných tovarov.

V roku 1828 bolo v meste 969 domov a 8187 obyvateľov. Cholera v roku 1831 si vyžiadala život každého ôsmeho obyvateľa. V 2. polovici 19. storočia sa zostruje národnostný boj v meste. Na manifestácii slovenských obyvateľov v marci 1848 za účasti Ľ. Štúra a M. Hurbana sa zúčastnilo 5000 ľudí. Študenti tunajších škôl si založili v roku 1868 slovenský spevokol a čitateľský spolok, okolo ktorých sa sústredil kultúrny a národný život. Slovenský národný život v meste však takmer úplne ochromil zosilnený maďarizačný tlak, ktorého nositeľom boli najmä štátne a spoločenské orgány, ale i spolok mestskej inteligencie Széchényiho kruh. Najťažší útlak postihol školstvo – v meste s väčšinou slovenského obyvateľstva nebola začiatkom 20. storočia ani jedna slovenská škola. V roku 1882 vylúčili z právnickej akadémie časť slovenských študentov ako panslávov. Maďarizačné ciele sledovala i skupina okolo novín Naša zástava, ktorá sa snažila o vytvorenie osobitného východoslovenského národa a jeho spisovného jazyka. Jej činnosť vyvrcholila v roku 1918, keď vytvorila východoslovenskú radu na čele s V. Dvortsakom, usilujúcu o udržanie Slovenska v Uhorsku.

V 2. polovici 19. storočia sa Prešov dostáva na perifériu vnútroštátneho hospodárskeho života. Železnica (1873) Prešov – Orlov - Plaveč, (1893) Prešov – Bardejov nevrátila mestu jeho bývalé postavenie v obchodnom a priemyselnom podnikaní, ale zaznamenal likvidáciu drobných výrobcov, pretože do mesta prúdili lacnejšie továrenské výrobky. Udržali sa iba tie remeselné odbory, ktoré konkurencia nebola schopná zlikvidovať alebo nahradiť. V roku 1887 vzniklo Prešovské vzájomné pomocné družstvo, v ktorom boli združení remeselníci, obchodníci, podnikatelia a úradníci.

V roku 1893 bola založená priemyselná kooperácia, ktorá združovala vyše 400 remeselníkova tovarišov a tovarišov a zastupovala ich pred úradmi. Miestny priemysel bol zastúpený menšími potravinárskymi a textilnými podnikmi. Medzi najvýznamnejšie patril závod na výrobu kachieľ. V roku 1895 dali do prevádzky mestskú elektráreň. Začiatkom 20. storočia vznikol podnik na výrobu mydla a menšia továreň na výrobu jednoduchších poľnohospodárskych strojov. V roku 1887 postihol mesto azda najničivejší požiar v jeho dejinách. Zaoberal sa ním aj uhorský snem a v celej krajine sa konali zbierky.

Prvými robotníckymi organizáciami v Prešove boli podporné spolky. Roku 1887 bol založený Spolok prešovskej obchodnej mládeže, v roku 1890 katolícky tovarišský spolok, v roku 1897 Odborný spolok typografov. Ideologicky a politicky ich však ovládla buržoázia a často slúžili jej maďarizačným cieľom. Postupne však začali i medzi prešovských robotníkov prenikať sociálne myšlienky.

Robotnícky vzdelávací spolok vznikol v roku 1902 už na triednom základe. V roku 1905 bola založená odborová organizácie drevárskych robotníkov a postupne i obuvníkov, kovorobotníkov, krajčírov, tesárov, a stavebných robotníkov. V roku 1907 bola založená miestna sociálno-demokratická organizácia. V roku 1911 otvorili Robotnícky dom. V roku 1906 sa na manifestácii za všeobecné volebné právo zúčastnilo 4000 robotníkov, v roku 1905 štrajkovali textilní a stavební robotníci.

Vznikom ČSR sa pozícia Prešova ako jedného z hospodárskych a kultúrnych centier východného Slovenska posilnila. Rýchlo vzrastal počet obyvateľov, ktorí i naďalej pracovali v poľnohospodárstve, remeslách a obchode. Dovtedajšie malé priemyselné podniky neposkytovali dostatok pracovných príležitostí a vzrastala nezamestnanosť (v roku 1922 bolo 800 nezamestnaných, v máji 1932 ich už bolo 3084, v marci 1937 ich bolo 1753). Do roku 1922 bol Prešov sídlom župy.

Revolučné nepokoje koncom 1. svetovej vojny (vzbura vojenskej posádky a rabovačky) potlačila miestna maďarská Národná rada, ktorá dala 1. 11. 1918 na námestí verejne popraviť 41 vojakov a 9 civilných obyvateľov. Bola to najmasovejšia poprava na území ČSR. Revolučné vrenie vyvrcholilo po obsadení Prešova maďarskou Červenou armádou. Vytvorilo sa 40-členné mestské direktórium.

Na ľudovom zhromaždení 16. 6. 1919 vyhlásili vznik Slovenskej republiky rád, prvého štátu diktatúry proletariátu na území ČSR. Napriek krátkemu trvaniu mal veľký dosah na ďalší rozvoj marxisticko-leninského revolučného hnutia na Slovensku. V roku 1919 štrajkovali železničiari, do decembrového generálneho štrajku v roku 1920 sa zapojili robotníci elektrárne a niektorých menších dielní i poľnohospodárski robotníci.

Na čele hospodárskych a politických bojov pracujúcich v Prešove stála od roku 1921 MO KSČ (miestna organizácia Komunistickej strany Československa) a OV KSČ (okresný výbor Komunistickej strany Československa). Organizovala štrajky a boje poľnohospodárskych robotníkov a maloroľníkov, v roku 1924 štrajk typografov, v roku 1928 obuvníkov, v roku 1931 lesných a v rokoch 1931, 1934, 1936 stavebných robotníkov. Boje nezamestnaných vyvrcholili v roku 1932 hladovým pochodom.

V obecných voľbách v roku 1932 bola KSČ najsilnejšou stranou. V 30. rokoch dosiahli komunisti veľké úspechy pri budovaní Jednotného frontu, v boji proti fašizmu a na obranu republiky. V roku 1932 a 1933 sa tu uskutočnili dva zjazdy pracujúceho ľudu východného Slovenska. Manifestáciu pri príležitosti 15. výročia vzniku Slovenskej republiky rád rozohnal štátny aparát. Súčasťou boja na obranu republiky bol v roku 1936 úspešný Deň zbratania pracujúceho ľudu všetkých národností, v roku 1937 manifestácia Za šťastné Slovensko.

Za klérofašistického slovenského štátu sa do Prešova premiestnili mnohé organizácie a inštitúcie z okupovaných Košíc. Prešov sa stal sídlom župy. V roku 1939 sa začalo so stavbou železnice Prešov – Strážske. V roku 1943 bol založený konfekčný podnik Magura. Napriek tomu, že vtedajší režim venoval hlavnú pozornosť budovaniu silných represívnych zložiek – žandárstva, polície, pobočky ÚŠB – činnosť komunistov pokračovala aj naďalej. Prešov sa stal sídlom jednej zo štyroch ilegálnych oblastí KSS na Slovensku.

V roku 1939 vznikla na miestnom gymnáziu skupina Revolučnej mládeže Slovenska, v roku 1940 štrajkovali robotníci na stavbe železnice. V roku 1944 sa zaktivizoval i občiansky odboj. Totálne zlyhalo veliteľstvo Východoslovenskej armády sídliace v Prešove, takže Nemcom sa podarilo armádu bez odporu odzbrojiť. Na okolí však i naďalej operovali partizánske skupiny.

Pri bombardovaní mesta 20. 12. 1944 zahynulo vo väznici gestapa 140 politických väzňov. Prešov oslobodili 19. 1. 1945 vojská 4. ukrajinského frontu a I. čs. armádneho zboru v ZSSR. Už 25. 1. 1945 začal svoju činnosť Národný výbor, v ktorom mali rozhodujúce postavenie komunisti. Poškodené cesty, budovy, železnice a elektrárne boli obnovené. V roku 1946 bol v Prešove len jeden podnik s viac než 300 zamestnancami – Magura. Po oslobodení nastal rozvoj priemyslu.

Neskôr tu bol je rozvinutý priemysel strojársky (ZVL – výroba valivých ložísk), elektrotechnický (ZPA – Závody priemyselnej automatizácie), stavebný ( Pozemné stavby, tehelňa), konfekčný ( Odevné závody kpt. Nálepku, n. p.), potravinársky (mlyny, mliekarne, mraziarne, hydinárske závody, mäsopriemysel, konzervárne, liehovar, octáreň, spracovanie soli, atď.), polygrafický (tlačiareň), energetický (elektráreň).

JRD (Jednotné roľnícke družstvo) bolo založené v roku 1957 a neskôr prešlo do ŠM (Štátneho majetku).Vybudovali sa tu nové sídliská, sociálne, kultúrne a športové zariadenia, služby a doprava. Počet obyvateľov sa viac ako zdvojnásobil. Pracovali v miestnych priemyselných a iných podnikoch a inštitúciách a v poľnohospodárstve. Mesto bolo vyznamenané Radom republiky.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. časť