Anna zo Stropkova opísala svoj príbeh opatrovateľky. Cudzím v zahraničí dáva všetko, doma necháva chorého manžela

Byť opatrovateľkou v zahraničí je povolanie plné protikladov. Na jednej strane prináša istotu zárobku, ktorý rodiny doma často doslova živí. Na druhej strane je to život odlúčenia, vyčerpania a neviditeľných obetí. Tisíce žien zo Slovenska odchádzajú do Rakúska či Nemecka, aby sa postarali o cudzích starkých, zatiaľ čo doma nechávajú svojich najbližších. 

Ich práca je nesmierne dôležitá. V príbehoch mnohých opatrovateliek sa strieda vďačnosť aj sklamanie, láska k ľuďom aj hnev na nespravodlivosť. O podobný príbeh sa podelila aj 56-ročná Anna zo Stropkova na stránke Nekŕmte nás odpadom. Ako uviedla, cudzím ľuďom v Rakúsku dáva všetko, hoci doma má chorého muža.

Stropkovčanka kedysi učila nemecký jazyk na základnej škole, práca ju veľmi bavila a žiakov mala veľmi rada. Ako však uvádza, negatívom bol veľmi nízky plat a do toho vážne ochorel jej manžel, ktorý potreboval drahé lieky a rehabilitácie. 

„Zrazu nebolo z čoho žiť. Rozhodla som sa ísť opatrovať do Rakúska. Hovorím plynule po nemecky, takže mám výhodu. Viem si s rodinami aj so starkými sadnúť k stolu a rozprávať sa o všeličom. Mnohé kolegyne to nemajú také ľahké – s jazykovou bariérou si z nich niektorí urobia doslova slúžky,“ opisuje Anna. 

Ponožky mala prať ručne

Ako uvádza, aj na ňu to už jedna klientka skúšala, údajne od nej chcela, aby jej ponožky prala ručne, práčka ich vraj nevyperie tak dobre, a taktiež chcela, aby jej šila deravé ponožky. Anna však nakoniec pre tento prístup z domácnosti odišla a našla si iného klienta. 

Stropkovčanka uvádza, že táto práca je zvláštna, keďže opatrovateľky dávajú všetku pozornosť cudzím ľuďom, kým doma majú svojich blízkych. Najťažšie je pre ňu, keď musí odchádzať od svojho manžela. Cíti sa, akoby ho zrádzala. Sama však vie, že bez týchto zarobených peňazí by si nemohli dovoliť manželove lieky a rehabilitácie. 

„Rodiny vedia byť vďačné, ale aj vychytralé. Raz som upiekla makové buchty – starkej sa rozžiarili oči. Rodina zostala v šoku, že ‚opatrovateľka vie piecť?’. Odvtedy som musela piecť pravidelne. Alebo varenie – keď ochutnali moju polievku a tekvicový prívarok, zrazu sa z práce chodili ‚náhodou’ najesť aj syn s nevestou. Nebola som tam predsa na to, aby som živila celú rodinu.“

Diagnózy sú zatajené

Pripomína aj, že agentúry častokrát zatajujú diagnózy pacientov a opatrovateľky sa namiesto miernej pomoci bez prestávky starajú o ležiaceho pacienta s ťažkou demenciou. To však nemôžu len tak odmietnuť, keďže potrebujú peniaze. 

„Mala som babičku, ktorá párkrát denne dvíhala vystretú ruku do výšky. Myslela som, že má tik. Až potom som sa od suseda dozvedela, že jej manžel bol kedysi vysokopostavený nacista – a ona to hajlovanie mala zafixované z mladosti. Človek sa v tejto práci naozaj stretne so všetkým. Je to ťažký život. Najviac bolí, že opatrujem cudzích, zatiaľ čo doma mám muža, ktorý by ma potreboval. Ale čo už – toto je realita mnohých žien zo Slovenska. Opatrujeme, plačeme potichu, ale držíme sa. Kvôli rodine. Kvôli láske. Kvôli prežitiu,“ doplnila Anna.