FOTO: Vášniví hubári sa delia s ostatnými so svojou diagnózou, pozor, môže byť nákazlivá, zabávajú sa

Sociálne siete zaplavujú fotky a vtipy, ktoré zabávajú celé Slovensko. V obľúbenej hubárskej skupine sa totiž rozšírila „hubárska diagnóza“, veselá vlna príspevkov o posadnutosti zberom húb. Príspevok, ktorý spustil lavínu, zverejnila Anna. Na fotografii bolo vidieť röntgenový snímok hlavy, v ktorej namiesto mozgu žiari prerastený dubák. Pod ňu napísala: „Priznajte sa, koľko nás tu je s rovnakou diagnózou.“

Vtip sa okamžite stal hitom. Len pár hodín po zverejnení mal tisíce reakcií a komentáre zaplavili ďalší hubári, ktorí sa k „diagnóze“ s humorom priznali. Niektorí to brali s úsmevom.  Martina napísala, že „Ja s mojim mužom sa hlásime,“ a pridala fotografiu plných košíkov.

Galéria: 7 fotiek

Ďalšia členka skupiny, Karin, s úsmevom dodala: „Môj manžel by si kvôli hríbom aj dovolenku zobral.“ S rovnakou dávkou nadšenia sa pridali aj ďalší: „Aj ja mám tú istú diagnózu,“ priznala Jana, zatiaľ čo Janka komentovala s úsmevom: „Priznávam sa bez mučenia.“ Medzi hubármi sa však nešíril len smiech, ale aj obdiv. Eva zverejnila fotku svojho rekordného úlovku a k nej napísala: „Tohtoročný víťaz.“

Galéria: 7 fotiek

Na váhe sa jej dubák zastavil na neuveriteľných 558 gramoch  a okamžite sa stal hviezdou skupiny.
Svoj úspech ukázala aj Adriana, ktorá pripojila záber košíka plného krásnych, zdravých kúskov.

Galéria: 7 fotiek

Nie všetci sa však nechali uniesť len dubákovou slávou. Hubár Jeremi pridal svoj odlišný názor: „Dubák je feši hríb, ale chuti jak papundekeľ. U mňa suchohríby, aj Modráky, Janíky, Hrabáky, kuriatka, masliaky... To sú top chuťovky.“

Galéria: 7 fotiek

Niektorí priznali, že ich vášeň zachádza ešte ďalej. Milan sa podelil o úsmevnú skúsenosť: „Mne sa jednu noc snívali o rýdzikoch. Na druhý deň som doniesol tri dvadsaťlitrové vedrá plné rýdzikov a ruksak masliakov a kozákov.“ K nemu sa pridal Roman, ktorý s nadhľadom napísal: „Aj my sme takto postihnutí, aj s manželkou.“

Do diskusie sa zapojila aj Anežka, ktorá priznala, že jej zdravie už nedovolí zbierať huby tak, ako kedysi: „No ja som voľakedy chodila omnoho viac na huby, teraz to zdravie až tak nedovoľuje... bola som len raz tento rok, dva dni som sa zotavovala a päť dní trvalo, stále sa mi o hríboch aj snívalo... trochu som smutná, že už nezvládam tie kopce... keď som bola zdravá, tak už len tak 1–2 krát idem pre radosť a vášeň.“

Aj keď niektorí hubári berú svoju vášeň s humorom a iní s nostalgiou, no na jednom sa zhodnú „hubárska diagnóza“ sa nedá liečiť, dá sa len šíriť alebo zdediť.