Tradícia Dušičiek má tisíce rokov. V minulosti sa na hroboch aj pilo, jedlo a tancovalo

Sviatok, ktorý tradične slávime začiatkom novembra patrí pamiatke zosnulých už tisíce rokov. Kult mŕtvych bol súčasťou duchovného života už našich pravekých predkov. Starí Slovania dokonca v predkresťanských časoch Dušičky slávili viackrát ročne. A to pritom poriadne divoko - na hroboch sa pilo, hodovalo, tancovalo a súčasťou rituálu bol aj inscenovaný súboj so zlými duchmi.

„Pamiatka zosnulých sa u predkresťanských Slovanov konala niekoľkokrát ročne,“ povedal kulturológ Lukáš Šutor odbornému portálu Veda na dosah, ktorý vydáva Centrum vedecko-technických informácií SR. Odborník dodáva, že prvýkrát to bolo štyridsať dní po pohrebe, druhýkrát na výročie smrti. „Spoločne sa pripomínala pamiatka všetkých zosnulých ešte na jar a v zime,“ dopĺňa.

Kým dnes je zvykom na hrobe zapáliť sviečku a položiť tam kyticu, alebo veniec, v minulosti boli oslavy Dušičiek poriadne divoké. Pamiatku zosnulých naši predkovia uctievali prejavmi plnými radosti zo života.

„Podľa všetkého prebiehali podobne ako pohrebné rituály – na hroboch sa hodovalo, pilo a tancovalo s maskami, pričom sa inscenovala symbolická bitka so zlými duchmi,“ hovorí kulturológ.

Slovania na území dnešného Slovenska prijímali kresťanstvo už v prvej tretine 9. storočia. Sviatok Dušičiek tak so šírením náboženstva a vytváraním pevnej cirkevnej štruktúry pomaly dostával iný charakter. Aj napriek tomu však vychádza zo starostlivosti o predkov, ktorá bola pevne zakorenená u všetkých indoeurópskych etnických skupín.

„Z jej tradície vznikol pod vplyvom kresťanstva v 10. storočí jediný sviatok, dnes známy ako Dušičky, ktorý bol – už ako kresťanský – presunutý na jeseň (2. novembra). Z ľudovej kultúry sa z predkresťanského obdobia zachovala predstava, že sa v tento čas prekrýva svet živých a mŕtvych a zosnulí sú k nám bližšie,“ objasňuje Lukáš Šutor.

Sviatok všetkých svätých má na rozdiel od Dušičiek už kresťanský základ. Vznikol už v 4. storočí nášho letopočtu vo východnej cirkvi ako pripomienka svätých bez vlastného miesta v kalendári. Na 1. novembra ho definitívne preložil pápež Gregor IV. v 9. storočí.