Dcéra exprezidenta vážne zranila svojho synčeka, vnuk Kisku si pri páde praskol lebku, svoj príbeh zdieľa ako varovanie

Mal len sedem týždňov, keď sa to stalo. Drobný Theo, syn Natálie Kiskovej, utrpel vážny pád, ktorý mu spôsobil prasknutie lebky. Jeho mama, dcéra exprezidentak Kisku teraz otvorene prehovorila o najdesivejšom momente svojho života a o ceste k uzdraveniu, ktorá nasledovala. „Stalo sa to, keď som si ho dávala dole z nosiča,“ začína svoj silný príbeh Natália. „Jednu chvíľu som ho držala, v druhej už padal.“

„Boli sme v Česku s našimi priateľmi,“ opísala osudný deň a dodala, že obyčajná 20-minútová cesta do nemocnice jej pripadala, ako keby trvala hodiny. „Čakanie na CT scan – neznesiteľné,“ dodala. Podľa situácie, ktorú opísala mal jej maličký syn hlavu dvojnásobne veľkú. V aute držala dieťa v náručí a zúfalo kričala na partnera: „Ja som zlomila naše dieťa. Prosím, odpusť mi.“

V nemocnici ich čakalo vyšetrenie, ktoré potvrdilo obrovské opuchnutie hlavičky. CT vyšetrenie odhalilo krvácanie – našťastie iba vonkajšie. „Bude v poriadku,“ zaznelo konečne od lekárov.

Po štvrťroku prišli skvelé správy

Po troch mesiacoch od incidentu prišla dobrá správa. Na kontrolnom vyšetrení neurológ potvrdil, že Theo je zdravý a šťastný chlapec. „Ako by povedal Jespi — sme Lucky Duckies (šťastné kačičky),“ napísala s úľavou na sociálnej sieti.

Dôvod, prečo sa rozhodla svoj zážitok zdieľať, je jasný: prechod cez pocit hanby a zlyhania. „Na chvíľu som sa hanbila. Ale hanba nemala šancu. Ako povedal M, jediný vinník bola gravitácia. Nehody sa stávajú. Život sa deje. A záleží na tom, ako zareagujeme.“

Natália opísala aj silnú podporu, ktorú cítila zo strany rodiny a priateľov. „Nikto ma neobviňoval. Ani na sekundu. A to ma podržalo.“

Od druhého dňa sa pustila do liečebného procesu — pre Thea aj pre seba. EMDR terapia, vedomé dýchanie, práca s nervovým systémom, spánok, integrácia traumy. Všetko, aby sa mohli znova spojiť ako mama a syn.

Poďakovala aj nemocnici Thomayerova v Prahe, kde mohli byť spolu ako rodina, aj počas intenzívnej starostlivosti. „Mohla som byť s Theom. Lily ho mohla navštíviť. Michael bol s nami. Aj na JIS-ke sme mohli byť rodinou.“

Na záver vyjadrila vďaku tým, ktorí sa snažia zabezpečiť takéto podmienky pre všetkých — najmä Vladimíre Marcinkovej (SaS), ktorá o podobné práva bojuje na Slovensku. „Takže áno — veci sa dejú. Jediné, čo môžeme skutočne ovplyvniť, je to, ako ich prijmeme. S oporou. S láskou. S odvahou. A s opravou,“ uzavrela.

Po rokoch nastala radikálna zmena

Vďaka Vladimíre Marcinkovej sa po rokoch boja stalo konečne jasne definovaným právom, že rodičia alebo iné blízke osoby môžu byť pri hospitalizovanom dieťati – a to nielen počas návštevných hodín, ale počas celej liečby. Marcinková pripomína, že „štyri roky bojujem za to, aby mohli mať všetky deti pri sebe v nemocnici rodiča… aby ich tam mal kto držať za ruku, utešiť, upokojiť“

Jej úsilie vyvrcholilo nedávnym prijatím novely, ktorá zakotvuje toto právo v zákone a zabezpečuje, že ak nemocnica neposkytne rodičovi možnosť ubytovať sa pri dieťati, musí aspoň poskytnúť stoličku pri jeho lôžku.

Natália Kisková tiež vyzdvihla, že bez tejto právnej zmeny by deti možno ani nezažili takú bezprostrednú oporu, ako sa pošťastilo im na pražskej JIS-ke. Zdôraznila, že v Thomayerovej nemocnici mohli byť ako rodina spolu — a poukazuje na to, že takéto nastavenie „nie je samozrejmosťou všade“ a vďaka kampani Vladimíry Marcinkovej sa ho podarilo presadiť aj na Slovensku.