FOTO: Uplynulo 38 rokov od výbuchu černobyľského reaktora. Slovenka navštívila zasiahnutú oblasť, takto to vyzeralo

Uplynulo presne 38 rokov odo dňa najväčšej jadrovej havárie v dejinách ľudstva. V sobotu 26. apríla 1986 v skorých ranných hodinách vybuchol jeden zo štyroch reaktorov v černobyľskej elektrárni na Ukrajine. Jej príčinou bola nevydarená záťažová skúška, počas ktorej sa jadro reaktora prehrialo a následne došlo k jeho roztaveniu a sérii explózií.

Pri havárii sa uvoľnilo 400-násobne viac rádioaktívneho materiálu, než z bomby zhodenej na Hirošimu. Krátko po explózii zomrelo 31 ľudí, prevažne hasičov a záchranárov, ktorí zasahovali priamo pri odhalenom reaktore. Z Černobyľu a blízkeho mesta Pripjať boli následne evakuované a natrvalo presídlené státisíce ľudí, na zdraví mnohých sa podpísal výbuch. Rádioaktívny prach dopadol na Bielorusko, Ukrajinu, Rusko, ale aj do vzdialenejších krajín. Nadmerné zamorenie bolo namerané aj na Slovensku.

Oblasť okolo elektrárne bola neskôr rozdelená na dve zóny. Do tej vzdialenejšej sa dobrovoľne vrátili stovky starších ľudí, ktorí tam žili pred katastrofou. Do bližšej, takzvanej mŕtvej zóny, vstupovali pred vojnou iba pracovníci, vedci a exkurzie. Černobyľ a Pripjať navštívila takýmto spôsobom aj Žilinčanka Erika.

Na Ukrajinu vycestovala v roku 2016, presne v dobe, kedy inštalovali kryt nad štvrtý reaktor. Starý sarkofág sa totiž začínal rozpadať a hrozilo opätovné uvoľnenie rádioaktívneho prachu do okolia. Nový, 18-tisíc tonový kryt, by mal vydržať ďalších 100 rokov. Mladá Žilinčanka sa však radiácie nebála.

„Odporúčali nám obliecť si veci, ktoré potom môžeme vyhodiť. Samotný kratší pobyt v Pripjati alebo Černobyle nie je zvlášť nebezpečný, každý deň tam pracovalo množstvo ľudí, ktorí tam mohli stráviť, ak si dobre pamätám, niekoľko desiatok dní z roka,“ priblížila Erika.

Návštevníci sa však nesmeli ničoho dotýkať, pretože rôzne materiály boli omnoho rádioaktívnejšie, než vzduch. Najvyššia koncentrácie izotopov mala byť nameraná v pôde, z ktorej sa dostávajú do vody, rastlín aj potravinového reťazca živočíchov. Jedným z najnebezpečnejších miest v okolí ostáva červený les, na ktorý po výbuchu dopadlo veľké množstvo rádioaktívneho prachu. Stromy, prevažne borovice, sa v nasledujúcich rokoch sfarbili do červena.

„Chernobyľ a Pripjať sa stali mestami duchov. Bolo úžasné, no zároveň pokorujúce sledovať, ako si príroda za niekoľko desiatok rokov dokáže nájsť cestu cez takmer všetko, čo vytvoril človek, a vziať si naspäť svoje územie. Varovali nás, že tam bude veľa zvierat, ale nemáme ich chytať, pretože majú rôzne choroby... Už pri vstupe do zóny nás čakal, bez pohybu, pozoroval jeden z jej štvornohých obyvateľov. Psy ani mačky sa ľudí vôbec nebáli, bolo zjavné, že ich turisti sem-tam niečím kŕmia,“ opísala svoj jedinečný zážitok Erika.

Hoci tušila, čo môže očakávať, skutočnosť sa od jej predstáv výrazne líšila. V budovách, do ktorých ich sprievodcovia zobrali, našli staré knihy, plynové masky, ale aj detské hračky či školské pomôcky. Išlo však len o nachystané rekvizity pre turistov, po čistení zóny tam neostali takmer žiadne predmety.

„Čo nás prekvapilo asi najviac bolo, že elektráreň po výbuchu neostala dlho vypnutá. Ukrajinci nechali v prevádzke tri zvyšné reaktory. V roku 1991 odpojili ďalší z nich, pretože ho poškodil požiar a celá elektráreň bola vypnutá až v roku 2000,“ dodala Žilinčanka.